Vyhledat

Je celý po otcovi!

Toto vyučovanie som zažil v praxi istú nedeľu po zhromaždení – ako sa vnímanie Boha formuje podľa minulých skúseností, keďže sme deťmi vyrastajúcimi s našimi pozemskými otcami.

Bol som vtedy pastorom. Ľudia mi potriasali rukou, navštevovali ma a premávali sa po predsieni cirkevnej budovy. Tam na mňa uprene hľadel rozložitý, impozantný muž. Moja ruka sa v tej jeho úplne stratila. Vyšli z neho slová: „Pastor, chcem s vami hovoriť.“ Tón jeho hlasu však vravel, že by ma mohol rovnako zhltnúť ako potriasať rukou. „Samozrejme,“ odvetil som a sťažka som prehltol. „Môžeme sa stretnúť v mojej kancelárii, hneď ako budem môcť.“ Potom som sa začal modliť tú najsvätejšiu teologickú modlitbu, ktorú sa modlím vždy, keď neviem, kde sa rýchlo skryť: „Ó Bože! Ó Bože! Ó Bože! Pomoc!“ Keď ľudia odišli, šli sme do kancelárie. Výraz tváre sa mu okamžite zmenil. Jeho drsná tvár, len chvíľu predtým vyvolávajúca taký strach, sa skrivila od bolesti, ktorú cítil. Nemal ďaleko od plaču. „Pastor,“ povedal, „prečo neznesiem byť v cirkvi? Keď sú dobré chvály alebo inšpirujúca kázeň a Svätý Duch očividne pôsobí, zaplaví ma nepokoj a chcem ujsť. Ale ak je kázeň nudná a chvály sú priemerné, alebo ak čítam Bibliu a vnímam len suché slová, netrápi ma to. Ale ak čítam Bibliu a začne z nej prúdiť život, zmocní sa ma nepokoj. Prečo je to tak?


Milujem Pána a chcem s Ním mať intímny vzťah, ale vždy, keď pocítim, že sa ku mne približuje, ostanem nervózny a utečiem!“

Dozvedel som sa, že Jim bol obchodný cestujúci. Oblasť jeho pôsobenia siahala od južnej Kalifornie po kanadskú hranicu. Cez moje mesto prechádzal jedenkrát ročne. Vedel som, že nebudem môcť mať s ním viacero stretnutí, a on chcel počuť odpovede. Preto som šiel priamo k jadru problému: „Povedz mi, ako si vyrastal so svojím otcom.“ „Otec bol prísny – nie, bol brutálny. Mlátil ma remeňom, bez ohľadu na to, či to bol koniec remeňa alebo pracka. Bolo jedno, kde ma zasiahol: zadok, nohy, ruky alebo tvár. Bil ma dovtedy, kým si na mne nevybil všetok hnev. Väčšinou som nevedel, prečo ma bije. Boli chvíle, keď som čosi vyviedol a zaslúžil som si nejakú tú príučku, ale ako dieťa som neurobil nič, čo by si zaslúžilo také zaobchádzanie, aké som dostal. Neskôr som však zdrsnel. Odplácal som sa zraňovaním, robil som veci, ktoré boli naozaj zlé. Ukradol som nejaké veci a žil som divokým životom. Na svoju hanbu musím povedať, že potom, ako som sa oženil, som mal nejaké aféry. Áno, zraňoval som ľudí. Ale čo to má spoločné s chválou a bohoslužbou?“ Stručne som mu vysvetlil, že v detstve sa nám formuje vnímanie rodičov, primerané aj neprimerané, ktoré „zafarbuje“ náš vzťah s Bohom. Držíme v sebe hnev, niekedy preto, lebo v mladosti nevieme, ako odpustiť. Potom, v priebehu času, sa z tohto potlačeného hnevu a odporu stávajú tónované okuliare, cez ktoré sa dívame na Boha. Vysvetlil som, že keď sa nám v srdci uzamkne odpor, horkosť alebo súdenie voči rodičom, náš duch je zatemnený a v tejto oblasti nedokážeme naozaj poznať Boha. Staneme sa dospelými, náš obraz sa vyformoval z hriešnych reakcií voči pozemským rodičom alebo tým, čo nás vychovávali, a tento obraz ostáva nezmenený.

Jimove oči sa rozšírili, keď náhle pochopil súvislosť. „Už chápem! Ak ostanem zahorknutý na svojho pozemského otca, ktorý ma bil za moje priestupky, alebo niekedy len tak, lebo sa mu chcelo – ak to, čo hovoríte, je pravda – dáva to zmysel, že som nepokojný v Božej prítomnosti! Otec ma mlátil za veci, ktoré som niekedy urobil a niekedy neurobil, a niektoré boli len maličkosti. Čo by mi teda spravil Všemohúci Boh, keby na mňa niekedy položil Svoju ruku? Pretože som spravil ľuďom naozaj veľmi zlé veci!“

Jim odpustil otcovi jeho brutalitu. Poprosil Ježiša, aby mu odpustil hnev a nenávisť, ktoré sa v ňom nahromadili voči otcovi počas mnohých rokov, za to, čo spôsobil svojej manželke, keď jej bol neverný, a tiež za to, že nevenoval dostatok času svojej rodine. Ubezpečil som ho a potvrdil vyhlásením, že mu bolo odpustené, aby dokázal uvidieť, že už preňho niet odsúdenia. To oslobodilo jeho srdce pre nádej, že ak som mu ja odpustil jeho ohavné hriechy a nezatvoril som si pred ním srdce, možno to urobí aj Boh a iní ľudia. Srdcu trvá dlhšie ako hlave, kým uverí. Srdce potrebuje konkrétne dôkazy, že Boh naozaj miluje a odpúšťa. Bolo potrebné, aby som mu túto lásku prejavil. Podľa výsledkov vieme, že Jim v srdci naozaj uveril.



Srdcu trvá dlhšie ako hlave, kým uverí.


Jim mal toľko odsúdenia voči svojmu otcovi, a my sme mali tak málo času. Nikdy sme sa nedostali k tomu, v akom vzťahu bol so svojou matkou. Mnoho z jeho súdenia si uvedomil, len čo porozumel tomu, čo znamená „súdenie na základe koreňov horkosti“. Bez problémov popísal niektoré z nich, a potom sme spolu prosili Pána, aby zlomil vnútornú mocnosť v jeho živote, aby sa zničil vzorec úteku od Božej prítomnosti. Modlil som sa, aby bolo požehnanie v jeho živote mocnejšie, ako bolo predtým prekliatie. S Jimom som mal len jedno krátke stretnutie, potom sa pobral cestovať ďalej. O nejaký čas neskôr mi zatelefonoval. Celý bez seba od radosti mi oznámil, že už neuteká z Božej prítomnosti. Dokázal ostať na chválach a bez nepokoja vnímať Božie Slovo, keď z neho prúdilo pomazanie. Keď sa počas osobnej modlitby dostal do Pánovej prítomnosti, dokázal odpočívať v Otcovom náručí a prijímať radosť zo spoločného vzťahu. Nasledujúci rok sa znova zastavil v našej cirkvi. Ani som ho nespoznal! Na tvári sa mu usadil trvalý úsmev a hnevlivé vrásky medzi obočím sa stratili. V priebehu ďalšieho roka mi zavolal, aby mi oznámil, že vedie biblické štúdium pre mužov a spravili ho diakonom vo svojej cirkvi.

Ponáhľam sa dodať, že nie každý zareaguje tak rýchlo, ani sa nezmení tak dramaticky po jedinej modlitbe. Ale znova a znova som bol svedkom toho, že odpustenie a pokánie sú nevyhnutným základom pre premenu a zmierenie. Boh je vtedy verný, a keď ho k tomu pozveme, dokončí každé dobré dielo, ktoré v nás začal (Filipanom 1:6).


Autor: David Brown

30 zobrazení0 komentář

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

Novinky