Vyrastala som bez otca. Dôsledky tohto deficitu som si začala uvedomovať relatívne skoro po obrátení. Pomohli mi kresťania, ktorí sa mi vtedy venovali. Videli na mne prejavy sirotstva, ktoré som si sama neuvedomovala a pri jednej modlitbe ma vyzvali, aby som odpustila svojmu otcovi. Zaskočili ma, lebo téma "otec" bola pre mňa tabu. Rozhodla som sa, že mu neodpustím...
Mám skvelú mamu. Vždy ma bezpodmienečne milovala. Dovolila mi užívať si materinskú lásku a starostlivosť, koľko som len chcela. Asi ma aj rozmaznávala. Zvykla som jej veriť, že otca jednoducho nemám, až kým som ako 9-ročná vďaka spolužiačke pochopila, že bez otca človek jednoducho nemôže vzniknúť. Začala som sa mamy pýtať viac, ale nedostala som mnoho odpovedí. Jedna z nich v tom čase bola, že otec jej povedal, že sa vráti, ale sa nevrátil. Vtedy som počula len prvú polovicu vety...
Keď som pochopila, že sa otec nevráti, bola som už tínedžer. Nedostatok otcovstva sa prejavoval napríklad naviazanosťou na mužov - otcovské typy, ktorých som po ceste životom stretávala. Na chvíľu sa im podarilo naplniť moju citovú nádobu a zanechali mi spomienky, z ktorých som čerpala prijatie a útechu. Nie, nešlo o nič neetické alebo nemorálne. Často stačilo len povšimnutie. Alebo láskavý úsmev, slovo, otcovské objatie. Niektoré deti zbierali poštové známky, diplomy, jednotky s hviezdičkou, ja som zbierala prchavé okamihy lásky a prijatia, ktoré ale nedokázali doplniť nedostatok prítomnosti otca v mojom živote. Nedokázali uzdraviť bolesť sirotského srdca.
Nebeský Otec si opäť pomohol kresťanmi. Neprestali ma upozorňovať na to, že potrebujem objaviť Božie otcovstvo. Napriek tomu, že s Bohom som už mala osobnú skúsenosť, myšlienka, že by mal byť otec, a ešte k tomu môj, bola pre mňa nová a neskutočne vzdialená. Aj v modlitbe "Otče náš" bolo slovo Otec len prázdnym, bezobsažným pojmom. Zmena začala prichádzať až vtedy, keď mi jeden z mojej zbierky "otcov" povedal, že Ježiš aj Svätý Duch nás vedú k Bohu Otcovi. Táto holá a cudzia myšlienka mi neprestávala schádzať z mysle...
Našťastie, bolesť z opustenia a odmietnutia sa nedala ničím utíšiť. Donútila ma chápať, že liek na neustálu otcovu neprítomnosť zrejme bude len jeden: poznať Boha ako svojho Otca, poznávať Jeho neustálu blízkosť a moc Jeho lásky a prijatia, ako mi to tvrdili moji kresťanskí priatelia. Nikto mi však nepovedal, ako sa k tejto skúsenosti dostať. Tak mi napadol ten istý spôsob, ktorý zatiaľ vždy fungoval: rozhodla som sa o tom s Bohom hovoriť.
Liek na sirotské srdce, sirotského ducha je jednoducho Otcova láska.
Povedala som Mu, že chcem ísť do toho a prijímam Ho za svojho Otca. Povedala som Mu, že chcem za každú cenu rozumieť synovskej skúsenosti, ktorú s Ním má Ježiš. Dovolila som Mu, aby ma o svojom Otcovstve presviedčal. Aby vedel, že to myslím vážne, vzdala som sa svojej mimoriadne vzácnej zbierky spomienok na mužov, ktorí aspoň trochu zmiernili moju bolesť z odmietnutia. Bola som zvedavá, čo sa bude diať...
Naučil ma, že láska sa vždy veľmi konkrétne prejavuje. On to robí mnohými spôsobmi: viem, že Mu na mne záleží, lebo sa o mňa zaujíma, venuje mi všetok svoj čas, dáva mi hodnotu, hodnosť a identitu dcéry, poskytuje rodinné zázemie, počúva ma, hovorí ku mne, dôveruje mi, usmerňuje a vychováva ma (cením si, že aj prísne, keď je treba), odpúšťa mi, povzbudzuje ma, dáva útechu, je pomocou, sprievodcom, radcom, poslal mi do života Mesiáša Ježiša, ktorý vykupuje môj život. Najradšej mám, keď ma volá moja milovaná a drží ma pri tom v náručí...
Môj Otec mi pomohol zabudnúť, že som kedysi žila bez otca. Robí to tak dobre, že som sa mohla vzdať bolesti, hnevu a pomsty a odpustiť svojmu otcovi...
Je mi všeličo a je ešte veľa toho, čo je vo mne zlomené, zranené, choré, poškodené, hriešne. Je veľmi veľa toho, čo ešte neviem, ale jednu vec viem určite: Vďaka Nemu už nie som, a nikdy nebudem sirota. Nikto ma nepresvedčí, že Boh nie je Otec. Dobrý a môj. A môže byť aj Tvoj. Hovor s Ním. Počúva.
Ako malá som závidela deťom, keď mohli odpovedať na otázky: "Kto je Tvoj otec?
Čo robí?" Teraz môžem s hrdosťou odpovedať aj ja:
Môj Otec je Boh. Miluje ma. A ja zasa Jeho.
Možno ste sa dočítali až sem a vravíte si: No a čo má táto jej skúsenosť so mnou?
Čo s tým môžem robiť? Ponúkam teda niekoľko možností, ako skúsiť na seba aplikovať uvedené princípy:
1. Na začiatok skús pripustiť, že by mohla byť pravda, že Boh je Tvojím Otcom a miluje Ťa. Nezáleží na tom, akú skúsenosť máš so svojím biologickým otcom. Boh každého z nás stvoril preto, aby sme v Ňom objavili milujúceho Otca a zažívali Jeho otcovstvo.
2. Hovor s Ním. Povedz Mu, kde sa vo vzťahu s Ním nachádzaš. Povedz Mu o svojej túžbe poznať Ho ako svojho Otca.
3. Ak môžeš, príjmi Ho za svojho vlastného Otca, a vstúp do osobného vzťahu s Ním. To je možné vďaka Ježišovi, ktorý už otvoril k Otcovi cestu. Alebo urob len ďalší krok na ceste smerom k lepšiemu vzťahu s Ním ako Otcom. Je vhodné nájsť ľudí, ktorí Boha ako svojho Otca a pomôžu Ti vrastať do vzťahu s Ním skrze Syna, Mesiáša a Pána, Ježiša.
4. Ak chceš, dovoľ Mu milovať Ťa a objavuj, všímaj si prejavy Jeho lásky. Nezabudni s Ním o nich rozprávať, hľadaj spôsoby, ako Mu ich opätovať.
5. Vstúp do svojho synovstva, dcérstva. Inými slovami - uvedomuj a zvykaj si, že si Jeho syn, Jeho dcéra. Poznávaj Ho a vstupuj hlbšie do intimity s Ním. Môžeš čerpať inšpiráciu z Otcovho a Ježišovho vzájomného vzťahu, keďže Ťa Otec miluje rovnako veľmi ako Ježiša. Alebo Ho skús volať Abba, Ocko ak Ho tak ešte neoslovuješ...
Či už si z tejto čitateľskej chvíľky niečo odnášaš alebo nie, každému z vás veľmi prajem všetko meniace stretnutie so živým Bohom, pre ktorého je potešením volať Ťa svojím synom, volať Ťa svojou dcérou, uzdraviť rany odmietnutia a zmeniť sirotské srdce na srdce milovaného syna a milovanej dcéry.
